Bol raz jeden kapor, ktorý chytil človeka.
Nie háčikom. Ale tým, čo po ňom ostalo.
Mlčal. A práve tým povedal najviac.

Jeho telo sa už dávno rozplynulo vo vode času.
Zostala len kostra – surová, kovová, pravdivá.
Výkrik bez zvuku. Príbeh bez slov.

Nie je to len socha. Je to odtlačok niečoho, čo bolo živé.
A možno ešte stále je.

Tvár zo zváraného plechu, rebrá z ocele, boky z oblúkov, čo kedysi niesli iné tvary.

Nie je hladký. Nie je rovný. Ani nemá byť.
Každý zvar, každá jazva, každý oblúk hovorí o rukách, ktoré ho tvorili.
A o tichu, ktoré zostalo po všetkom ostatnom.

Nie je to ryba na tanier. Je to ryba na pamäť.
Na veci, ktoré nechceme zabudnúť.
Na vody, do ktorých sa už nevrátime.
Na momenty, ktoré prešli… ale nezmizli.

Predaný. Ale žije ďalej.
A možno vznikne jeho brat. Možno väčší. Možno ešte tichší.
Záleží len na tom, kto bude chcieť počuť.